Wythenshawe Reds, 2.časť
Najbližšie k tomu, aby som sa stal obeťou tribún v mojich futbalových prvopočiatkoch, bolo keď som stál v Kippax Street End, na Main Road (štadión Man City, pozn.), vo veku dvanásť alebo trinásť. Hrali proti West Hamu a výlet sem si spravila aj veľmi schopná skupina East End boot boys. Niekoľko z nich, oblečených do veľkých bielych nohavíc a obrovských topánok, sa objavilo na tribunách City. Tridsať alebo štyridsať týchto bojovníkov sa vynorilo na jednej strane Kippax-u a prešli rovno k miestu, kde sa predpokladalo, že budú stáť všetci tí tvrdí chlapíci zo City. Keď ich môžem vidieť ja, premýšľal som, potom určite aj fanúšikovia City, ale vyzeralo, že týmto chlapom to nevadí. V mojej naivite som bol zmätený. Určite nechcú byť videní fanúšikmi City? Nemohli by byť zbití? Neboja sa?
To, čo som ja však nevedel bolo, že pravidlá vojny na tribúnach sa zmenili. Už to nebolo len o prehliadke klubových farieb na zápase; hostia sa pokúšali vniknúť alebo zabrať súperovu tribúnu. West Ham prešiel cez Kippax zo zadu. Niekto musel dať signál k útoku a následne na to nabehli do ľudí pred nimi. City reagovalo pomaly, nechápalo z kade prichádza úder. West Ham pohotovo servíroval údery medzi najbližších fanúšikov City, potom sa zoskupil, jasajúc a kričiac nenávisťou.
Teraz prišiel čas pre City zareagovať. West Ham nemal inú možnosť ako ustúpiť a rozdeliť sa, a ako narastala tlak, ich organizácia sa rozpadávala. Výprask vyzeral neodvratný.
Potom, z môjho bezpečného miesta, som videl veľkého fanúšika West Hamu ako vykročil dopredu. Z vnútra kabáta vytiahol sekeru. Švihal s ňou zo strany na stranu a druhou rukou knokautoval City. Ostal som s otvorenými ústami. Bol to blázon. Bol som ohromený, vystrašený, ale fascinovaný. Stál tam, s tvárou zvraštenou hnevom a nenávisťou, oháňajúc sa s tou hrôzostrašnou zbraňou a vyzývajúc chlapov zo City k najhoršiemu, čoho sú schopní. Prirodzene fanúšikovia City ustúpili dozadu; nikto nechcel byť prvým proti tomuto psychopatovi. Následne na to, tak ako rýchlo West Ham prišiel, tak aj odišiel, zanechajúc za sebou niekoľko zranených hláv a šokované výrazy. Ako sa to mohlo stať na domácej tribúne City? Pripusťme, že bola len z polovice plná v ten deň, ale nevedel som si predstaviť, že niekto takýmto spôsobom berie slobodu na Old Trafforde. A tak sa United postupne stal jediným objektom mojej podpory. Chcel som byť so skupinou, ktorá naháňa hrôzu, nie s tou, ktorej zaberajú vlastnú tribúnu.
Vždy som bol nezávislý. Chodieval som na zápasy bez dospelého. V deň zápasu som sa ponáhľal domov predávať prílohu Manchester Evening Post, The Pink, ktorá v tých dňoch išla veľmi dobre na odbyt a bil som sa s ďalšími chlapcami, ktorý chceli predávať v mojom „rajóne“. Taktiež som dostával boxerské lekcie od chlapa menom pán Lyons. Robil trénera svojmu synovi, ktorý bol naozajstným boxerom. Naučil ma ako zovrieť päsť a správne uštedriť úder a vôbec to neflákal – dostal som niekoľko úderov a kopancov. Chodil som domov so spuchnutou perou, alebo sfarbeným okom, ale posilnilo ma to – niežeby som to potreboval, vždy som bol schopný sa biť.
(..to be continued..)
