Wythenshawe Reds, 1.časť
Narodil som sa a vyrástol v najväčšej mestskej štvrti v Západnej Európe. Wytenshawe sa rozťahuje cez obrovskú oblasť južného Manchestru. Riekou Mersey odrezaný od mesta, populácia 150 000 ľudí žijúcich v deviatich okrskoch sa rozťahuje na juh až k Manchesterskému letisku. Sídlisko bolo dizajnované ako „záhradné predmestie“ – každý dom má záhradu – s množstvom stromov a priestoru. Wytenshawe nemalo škaredé výškové budovy, ktoré deformujú množstvo vnútromestských priestorov, ale stále to bolo sídlisko, kde boli rodiny ponechané bez akejkoľvek životnej línie. Jednu vec, ktorú sem však zabudli dať, bolo hocičo, kde by sa mohli realizovať mladí ľudia. Wythenshawe sa tak stal priestorom, kde sa liahli mládežnícke gangy. Každé miesto malo svoj gang a niektoré z nich boli veľmi násilnícke. Stále tu bol náznak problémov. Gangy zabezpečovali vzrušenie, po ktorom som ako mladík túžil, a z tadeto viedol prirodzený vývoj k väčším skupinám na tribúnach.
Narodil som sa v roku 1958, ako jeden zo štyroch bratov, v trojizbovom mestskom dome. Môj otec zomrel, keď som mal sedem. Bol v armáde, potom pracoval pre Dunlop a dostal rakovinu z čierneho, dechtového dymu pneumatík. V tých časoch boli minimálne bezpečnostné opatrenia pri práci.
Možno preto, že otec bol mŕtvy, vyrástol som dosť rýchlo. Keď som mal desať, pýtal som sa sám seba, o čom toto všetko je? Mám pred sebou päťdesiat rokov robenia, a za čo? Za život ako toto? Nemali sme žiadny luxus. Videl som mamu prebíjať sa ako sa dá. Chodili sme do školy čistí, ale bez akýchkoľvek pochybností môžem povedať, že sme boli chudobní; nosil som bratove deravé topánky…
Wythenshawe bol ako mesto samo o sebe. Poflakovali sme sa popri miestnych obchodoch, ale polícia bola vždy na pochôdzkach a vedeli kto je kto. Nerobili sme grafitty ani sme nič neničili. Ak ste robili takéto veci, potom ste poškodzovali svoje vlastné, navyše sme poznali všetkých majiteľov obchodov a každý z nich bol nenormálne priateľský.
Ako som spomínal, okolo nás boli samé gangy. Benchill Mob boli pravdepodobne najhorší. Stále sa bili s Baguley Boys, ďalšou tvrdou skupinou, a všetko to vyústilo do bodu, keď sa začali navzájom bombardovať benzínovými bombami. Môj domov v Crossacres bol síce na periférii najhorších gangových teritórií, napriek tomu sme sa niekedy pobili s chlapíkmi z Peel Hall…
V máji 1968, Manchester United porazil Benficu a vyhral Európsky pohár. Ako milióny ostatných, sledoval som ich triumf na čierno-bielej telke a bolo to nádherné. Každý v škole a na uliciach sa tom rozprával. Na Old Trafford i Main Road som začal chodiť nasledujúcu sezónu, keď som mal desať. V tých časoch mnoho ľudí chcelo vidieť akýkoľvek manchesterský tím doma, keďže výjazdy neboli bežné.
Odkedy som bol na veľkom zápase, nemohol som bez toho byť: burácanie davu, spôsob akým sa hýbal ako celok, to bolo neuveriteľné vzrušenie. Na tribúnach ste mohli vidieť chlapov so skinheadskými účesmi a botami s oceľovou špičkou, vzájomne sa hecujúcich, čakajúcich na niekoho, kto strhne ostatných a pôjde proti niekomu do bitky, proti hocikomu. Nezáležalo na tom proti komu, bol deň zápasu a to bol čas bitky.
Nebol to len Wythenshawe, ktorý mal gangy. Skoro som spoznal, že v celom Manchestri boli vojny medzi gangami „in“. Wythenshawe, Salford, Collyhurst, Middleton, Gorton, Ardwick – z ktorejkoľvek oblasti ste boli, všade bolo súperenie. Našťastie pre všetkých týchto zločincov a kriminálnikov, niečo spôsobovalo zjednotenie, niečo čo im dávalo spoločný dôvod a nového nepriateľa do bitky – hosťujúcich fans.
(..to be continued..)
