Prológ
Toto je príbeh dvoch dekád, 70-tych rokov a z väčšej časti aj 80. rokov, ktorý som strávil s Manchestrom United. Doby mimoriadneho násilia a vzrušenia mimo ihriska. Je to príbeh, ktorý nemôže byť vyrozprávaný kompletne, pretože je tu príliš veľa príhod a príliš veľa tajomstiev, ktoré musia zostať zachované. Čo toto nie je, je pokus glorifikovať bandu United rozprávaním ako sme všetkých rozbili. Nepokúšam sa na niekoho zapôsobiť. Na konci každý bude vedieť, čo sme spravili. Naše činy hovoria za seba. Moderní Stone Island kyber-chuligáni musia niečo pochopiť. Sedemdesiate roky boli naším dieťaťom. Boli sme deti Red Army, najväčšej masy sprevádzajúcej britský futbal akú bolo a akú bude možné vidieť. Vyrastali sme namočení v demolovaní, rozbíjaní a výtržnostiach. Čo sa má stať, nech sa stane: to bola naša filozofia. Prišli 80. roky a s nimi éra nových organizovaných gangov. Nič nás však nemohlo zastrašiť. Ostatné tímy sa mohli triasť a skrývať pred reputáciou jedného z nových táborov. My nie. My sme si to vychutnali.
Niekoľko rokov chceli ľudia, aby som napísal svoj príbeh, ale bolo to niečo, čo som nikdy nemal v úmysle robiť. Až do času, kedy ma uväznili kvôli udalostiam týkajúcich sa zápasu Anglicko-Grécko, niekoľko rokov dozadu. Nápadu napísať knihu tak už nič nestálo v ceste. Nikdy som však nechápal prečo by mal niekto písať príbeh, ktorý sa v podstate týka len jeho a vlastných priateľov. To bolo presne niečo, čo som nechcel robiť.
Neskôr, keď som bol dnu, v base, prišiel môj advokát Matthew Claughton s ponukou napísať moje rozprávanie, keďže vydavateľ veril, že môžem vypovedať dobrú story. Premýšľal som o tom a uvedomil som si, že ak tu bol niekto po celý čas, tak ja. Bol som tu počas troch dekád a z nášho prostredia by sa ťažko našiel niekto, kto by mohol povedať to isté. A tak som súhlasil. Od tohto momentu som, počas užívania si radostí väznice Sudbury Open, pracoval na knihe, ale dokončenie bolo oddialené kvôli presunu do Strangeways, po falošných obvineniach nejakých práskačov z väznice, a tak som musel čakať na prepustenia v júny 2004, kedy som to dokončil. Jednu vec chcem zdôrazniť a to, že žiadne z mien spomenutých v knihe nepatrí nikomu, kto za posledných desať až pätnásť rokov chodil na futbalové zápasy a participoval na výtržnostiach.
Keď som dával knihu dokopy, pomohlo mi niekoľko zdrojov a rád by som sa im poďakoval, väčšina je však založená na mojich vlastných spomienkach. Nemal som denník, všetko išlo z mojej hlavy, takže sa nehnevajte ak zahliadnete detail alebo dátum, ktorý je nesprávny. Garantujem, že podstata bude správna. Nič nie je v tejto knihe vymyslené. Nepovažujem sa za spisovateľa: a už určite nie som spisovateľ sebaklamu, ako sa zdá byť niekoho prípad.
Slovkom k nadpisu knihy, Red Army General. Polícia pred súdom tvrdila, že ja som „generál“ chuligánov United. Je to slovo, ktoré by nikto z chlapcov na mňa ani nikoho nepoužil. Naopak je to ten druh obvinenia, ktoré polícia použije pred súdom, aby ste vyzneli desaťkrát horšie ako ste. Je to termín, ktorý im pomáha človeka uznať vinným, keď chýbajú konkrétne dôkazy. A tak som sa toto označenie rozhodol pre seba používať; aby som si z nich urobil piču.
Pýtajú sa ma, ako ospravedlňujem veci, ktoré sme robili. No, a prečo by som mal? Mojou úlohou bolo plieskať ľudí, ktorí to chceli. Keď to nechceli, nebol žiadny problém. Futbal prinášal do našich životov vzrušenie, ktoré sme nemohli dostať nikde inde. Keď ste chceli uniknúť otrockému životu mestskej štvrte, toto bol spôsob. Po pravde, zúčastňoval som sa výtržností, bez ohľadu na nejaké stehy na mojej hlave a trestné odsúdenia. Vždy tu bude niečo, čo ľutujete, niečo, čo ste mohli povedať niekomu, ale nemá to nič spoločné s futbalom. Prešiel som celý svet a skoro každú krajinu v Európe. Žil som život.
Ľudia sa ma taktiež pýtajú ako sa volala hlavná chuligánska skupina Manchestru United v 70. a 80. rokoch. No, nikdy sme nepotrebovali hlúpe mená. Boli sme United.
(..to be continued..)
