Najkrajšia spomienka na klub?
"Krásne sú spomienky na všetky tituly, či postupy do najvyššej ligy, na prvú sezónu a často preplnený štadión v najvyššej slovenskej lige v sezóne 1993/94, na fantastickú atmosféru počas rokov 2007 – 2011. Rád spomínam na výhry a postupy v európskych pohároch, od Intertota až po Ligu majstrov, špeciálne na víťazstvá v Európe na ihriskách súperov."
Ako pravidelne chodíte na zápasy Žiliny?
"Dá sa povedať, že z domácich zápasov vidím až na pár výnimiek všetky, zápas vynechám iba ak som mimo Slovenska, alebo je v termíne, kedy ho pre iné, dôležitejšie udalosti, nemôžem vidieť. Pred rokmi som chodieval často aj na zápasy Žiliny vonku, či už do sektoru hostí, alebo na tribúny medzi domácich, teraz už je to skôr výnimka."
Mali ste chuť niekedy to zabaliť?
"Samozrejme, že človek si často povie, že už na ten futbal nejde, že mu to za to nestojí, že sú aj dôležitejšie veci ako si robiť nervy na futbale a ešte zaň platiť, alebo niekam cestovať pol dňa tam a späť, nechať sa buzerovať od polície a SBS na štadióne a vidieť prehru svojho tímu po mizernom výkone v hnusnom počasí. Vždy však prídu momenty, kedy to človeku ten futbal vráti, chalani zahrajú nad očakávania, prekvapia proti favoritovi a dajú nový impulz."
Prečo ste napriek tým negatívnym myšlienkam zostali verný klubovým farbám?
"Aj keby som nemal chodiť v Žiline na futbal na tribúny, stále ho budem sledovať, zaujímať sa oň a držať klubu palce, nech bude v akejkoľvek lige a stave. Pre mňa to nie je móda, ale presvedčenie a tradícia, Žilina je moje rodné mesto, MŠK môj klub, nech v ňom bude pôsobiť a na jeho čele bude stáť ktokoľvek."
Ktorého hráča ste mali/máte najradšej?
"Veľmi som si cenil každého, či už odchovanca klubu, domáceho Slováka alebo legionára, ktorý dokázal odovzdať pre žilinské farby maximum zo seba a pre úspech kolektívu. Zo starej éry to boli, napr. Miro Hýll, Zuziak, Labantovci, či Nemec, z ďalších potom Marek Mintál, Dušan Kuciak, Emil Rilke, Adauto, Benjamín Vomáčka, Maťo Dúbravka, Mário Pečalka, Robo Jež, z tých posledných Viktor Pečovský či Matej Jelič. Nad všetkými asi čnie ale Vladimír „Pišta“ Leitner. Jednak to bol výborný obranca, hráč, ktorý získal so Žilinou tituly, ale aj napriek týmto úspechom ostal vždy skromný a ľudský."
Fandíte aj nejakému inému klubu?
"Jasné, mám viacero obľúbených tímov v Európe, ktorých výsledky sledujem a nejde pritom iba o tie najznámejšie tímy z prvých líg. Najviac však držím palce londýnskemu Arsenalu, síce som ich ešte nikdy nevidel hrať naživo, ale to mi nevadí, snáď sa toho niekedy dožijem a úplný bonus by bol, keby to bolo v súboji so Žilinou."
Je podľa vás správne, že ľudia dnes fandia rôznym zahraničným klubom a nezaujímajú sa o dianie u nás doma?
"Nie je to správne, ale je to pochopiteľné. Futbal sa vďaka televíznym prenosom a internetu veľmi globalizoval, máme otvorené hranice, ľudia môžu cestovať na zápasy kam chcú, pokiaľ im to financie a čas dovolia. Nerád vidím malých chlapcov na ihrisku hrať futbal v dresoch Messiho či Ronalda, namiesto v dresoch domácich hráčov či slovenských reprezentantov. Na druhej strane, skúste synovi kúpiť detskú veľkosť dresu slovenského tímu, či repre a zistíte, že jednoduchšie bude zaobstarať mu dres Bayernu, či Liverpoolu, ako Žiliny či slovenskej reprezentácie."
Ktorý klub nemáte v láske?
"Zo slovenských nemám rád bratislavský Slovan. Vždy musel byť niečo extra, jeho hráči, či tréneri, alebo fanúšikovia, vždy bol najsledovanejší, naj, naj, naj, hoci to nie vždy tak bolo. Kým mal svoj štadión a svoju charizmu, bol to aspoň súper zvučného mena, s ktorým hrať aj vyhrať či prehrať bola česť a otázka prestíže. Teraz už je to len meno klubu so slávnou minulosťou a otrasnou prítomnosťou, počnúc majiteľom, končiac hráčmi. Nemá svojich vlastných hráčov, štadión, prichádza o fanúšikov a kope si svoj hrob. Škoda pre Slovan i slovenský futbal. Zo zahraničných tímov, ktoré mi nič nehovoria napriek ich úspechom a ktorých porážky ma vždy potešia, sú to FC Chelsea a Real Madrid."
Ako sa z vášho pohľadu zmenila filozofia fandenia?
"Fandenie tak, ako som ho zažil ja, teda s choreami, vlajkami, chorálmi, aktívnym fandením postojačky počas celého zápasu, s rozumným používaním pyrotechniky atď., už je minulosťou, aspoň v Žiline. Pritom Žilina nikdy nemala početné zástupy fanúšikov na Slovensku ako iné federálne tímy typu Slovana či Spartaka Trnava. Postupom času si ich vytvorila, vychovala, našli sa tu desiatky až stovky ľudí, ktorí sa týždeň čo týždeň stretávali pod Dubňom či v sektore hostí, človek nepotreboval ísť na futbal s niekým, lebo v kotli, alebo na výjazde stretol všetkých. Teraz je štadión pustým miestom, kde počuť každé sprosté slovo a výkrik. Na výjazdy už nechodia ani Slovanisti a Spartakovci, celá liga je paralyzovaná, návštevy mizerné. Kluby si mysleli, že keď sa prestane na tribúnach nalievať pivo, porozdeľujú sektory plotmi, všade dajú kamery a povyhadzujú z tribún tých, čo robili zlobu, tak budú mať plné tribúny rodín s deťmi a divákov, ktorí prinesú do klubovej kasy nejaké peniaze. Lenže fanúšikom sa nestávate zo dňa na deň, to sa pestuje dlhodobo a fanúšik je citlivý na to, ak cíti, že sa s ním nehrá fér. Stačí pár prešľapov vedenia pri predaji lístkov na zápasy proti atraktívnym súperom a prídete o stovky až tisíce fanúšikov, ktorí jazdili na ligové zápasy, napr. do Žiliny, aj z miest v okruhu 100 kilometrov. Ani nové a vylepšené štadióny to z biedy nevytrhli. V Žiline je jedenásťtisícový štadión zaplnený z jednej desatiny, až osminy. V Trnave postavili štadión z veľkej časti za štátne klubu, na čele ktorého stojí človek, ktorý sa dostal k majetkom a firmám počas divokej mečiarovskej privatizácie a kamaráti sa s politickými špičkami. Starý štadión Žiliny či Spartaka síce nebol topmoderným miestom pre futbal, ale mal atmosféru. Teraz sú oba stánky top, ale duch miesta sa vytratil. Toho ducha však tvorili hráči a fanúšikovia, nie papaláši v čestných lóžach či biznismeni a zbohatlíci vo vedení. V prípade Trnavy ma to zaráža, o to viac, že na štadión čakali fans Spartaka naozaj roky. Za éry trénera Peczeho bol štadión Spartaka vypredaný alebo poriadne zaplnený skoro stále, stačilo, aby Trnava vyhrala v Dubnici, na Lokomotíve a s Prešovom a na Humenné prišlo trinásťtisíc ľudí. Lenže teraz hrajú v najvyššej lige mestá, či mestečká, ktoré nemajú históriu, nie sú pre nikoho lákadlom. Určite je iné prísť sa pozrieť na Nitru, ako na Podbrezovú, iné na Banskú Bystricu, či Košice, ako na Myjavu, alebo Zlaté Moravce."
Boli/ste vy osobne súčasťou nejakej fanúšikovskej skupiny?
"Kedysi som chodil na sever, keď v Žiline ešte nebol žiaden fanklub, iba ultrasáci, ktorí fandili a vyvesovali vlajky. Neskôr som bol členom žilinského fanklubu a na výjazdy som chodieval aj so Žilinskými fanatikmi. Teraz už nie som členom žiadnej skupiny fanúšikov."
Aký je váš obľúbený chorál?
"Je ich viacero, každý z nich má niečo do seba, ťažko vybrať jeden."
Kým/čím sa inšpirujete pri tvorbe chorálov či chorea?
"Kedysi to bola väčšinou inšpirácia poprednými ultras skupinami z Balkánu, či zo západnej Európy, ale aj Poľska, či Grécka."
Ako vnímate urážky medzi fanklubmi?
"Určitá rivalita tam bude vždy, aj keď hrajú proti sebe B-tímy, či dorasty klubov, ktoré sa vzájomne veľmi nemusia a ich fanúšikovia tým dupľom. Urážky sú historická záležitosť, niekedy sú skôr vtipnou záležitosťou, inokedy sa ide až za hranu. Futbal však nikdy nebol nejakým akademickým športom v rukavičkách, skôr masovou záležitosťou, takže sa nemožno čudovať."
Zo zahraničia poznáme dohodnuté strety fanúšikovských táborov. Deje sa niečo také aj u nás na Slovensku?
"Nikdy som sa takého niečoho nezúčastnil, nepatril som k chuligánke Žiliny. Dohodnuté strety boli aj na Slovensku, dokonca vo veľmi dobrých počtoch, ale v súčasnosti je to už iba ojedinelá záležitosť niektorých ekíp. Myslím, že chuligánska scéna na Slovensku už asi pomaly ale isto vymiera."
Aký je divácky potenciál na Slovensku?
"Potenciál je stále značný, len sa nesmie s ľuďmi robiť ako s ovcami, ale ponúknuť im produkt za sumu, ktorá mu zodpovedá. Určite by pomohol návrat tradičných miest do najvyššej súťaže a zlepšené podmienky na štadiónoch. Na rozvaliny už dnes nedostanete nikoho, tobôž nie rodiny s deťmi. A takisto by pomohlo, keby v kluboch hrali hráči, ktorí sú buď odchovancami klubu, alebo pochádzajú zo širšieho okolia. Fanúšik si skôr nájde cestu na štadión vtedy, keď v drese klubu hrá niekto z jeho dediny, či mesta, ako neznámy legionár pochybnej kvality, ktorý nemám ku klubu a regiónu absolútne žiadny vzťah."
V čom vidíte hlavné problémy, že ľudia na futbal nechodia?
"Neatraktívne zápasy, v neatraktívnom prostredí, v neatraktívnych časoch, za neadekvátne vstupné. V pozadí podozrenia z ovplyvňovania výsledkov, funkcionármi či hráčmi, šesť zápasov kola rozťahaných do troch dní a piatich rôznych časov výkopov. Ak k tomu pripočítame konkurenciu v podobe medzinárodných líg v TV, vyjde nám, prečo asi nechodia ľudia na futbal."
Ako tieto problémy riešiť?
"Prestať vymýšľať niečo, čo už dávno vymysleli inde, prestať neustále meniť systém a vrátiť sa pokorne k tomu, čo tu kedysi fungovalo."
Ako sa za tie roky, čo fandíte Žiline, menil klub?
"Kedysi v ňom možno nebolo toľko profesionality a peňazí, nebol na výslní, ale mal charizmu a ľudia v Žiline i v širokom okolí sa oň zaujímali, bol témou rozhovorov v rodinách, debát pri pive, na ulici, aj v práci. Teraz má úspechy, tituly, zázemie, hráva v európskych pohároch, ale už sa o ňom v rodinách nehovorí, pri pive sa nerozoberá, ak idete v MHD v klubovom drese, ľudia na vás pozerajú ako na vyšinutého a niekedy ani neviete, že sa vôbec nejaký zápas v meste hrá, lebo už zápchy v okolí štadióna a tlačenice v MHD nie sú ani pred, ani po zápasoch. Klub si hrá akoby sám pre seba, teší sa sám zo svojich úspechov a jeho majiteľ tvrdí, že Žilina nie je futbalovým mestom. Smutné."
Ste spokojný sú súčasným stavom vo vašom klube z futbalovej stránky?
"Po futbalovej stránke som spokojný, aj keď nie všetko je ideálne a niektoré výsledky a najmä hra v zápasoch ma vie vytočiť do červena. Je to však zaujímavá cesta a asi jediná, ktorou je možné v dnešnej ekonomickej situácii na Slovensku fungovať dlhodobo."
Ste spokojný s kontaktom klub - fanúšikovia?
"Nie, vôbec nie. Ak by to bolo dobré, nemohlo by na jedno z najlepších mužstiev v lige, za ktoré hrá v každom zápase množstvo odchovancov, chodiť tak žalostne málo divákov. Zámerne hovorím divákov, lebo fanúšikov môžem počítať na desiatky."
Ako sa za tie roky, čo fandíte Žiline, zmenil ligový futbal na Slovensku?
"Spomenul som to už vyššie. Niektoré kluby zanikli, iné prešli turbulentnými zmenami, nahradili ich kluby bez mena, ktoré nelákajú a ich jediným cieľom je záchrana a prežitie do ďalšej sezóny. V lige hráva málo zaujímavých hráčov, aj keď v tomto smere sa to každým ročníkom zlepšuje. Viacero zápasov je nudných, tempo je slabé, hráči sú profesionáli, ale výkony sú často horšie ako na treťoligovej úrovni."
Hrával sa na Slovensku kvalitnejší futbal, alebo dnes je to vrchol kvality?
"Myslím, že v 90-tych rokoch sa hral na Slovensku oveľa kvalitnejší futbal. Kluby toľko nestriedali názvy, hráčov ani trénerov, viac pracovali s mládežou, odchovancami, ak angažovali legionára, väčšinou šlo o kvalitnú posilu."
Aký je váš fanúšikovský sen?
"Zažiť ešte aspoň niekoľko sezón pod Dubňom, kedy bude na domácich zápasoch plné hľadisko, výborná atmosféra s fandiacimi fanúšikmi, ľudia budú o futbalovom zápase niekoľko dní dopredu a po ňom hovoriť ako o udalosti a budú sa naň tešiť. Chcel by som vidieť svoj klub opäť hrať v niektorej zo skupín LM alebo EL a zažiť postup z nej ďalej. Ak by sa Žilina dočkala futbalovej jari v Európe, bola by to rozprávka."
zdroj: http://www.profutbal.sk/ligy/svk1/clanok201190-span_stylecolorredKlub_v_srdcibbspan_Zilina_ma_uspechy_tituly_zazemie_chybaju_vsak_fanusikovia.htm
