Jedna z najsilnejších futbalových atmosfér v Európe. Štvrtí najväčší futbaloví rivali podľa British Daily Mail – Partizan Belehrad a Crvena zvezda. Ohlušujúci spev, oheň, súboje a emócie. Prinášame vám očité svedectvo redaktora košice:dnes z futbalového kotla sobotňajšieho 150. derby.

Balkánci, typickí svojím temperamentom, prežívajú futbalové zápasy veľmi osobne. Povestné sú derby medzi belehradskými rivalmi Partizanom a Crvenou zvezdou. Počas nich sa v meste odohráva malá vojna, s menšou nadsázkou – na život a na smrť. Napríklad v apríli 2015 bolo počas derby zranených 35 policajtov a 41 fanúšikov. Keď sa mi naskytla možnosť zažiť to na vlastnej koži, napriek obavám som ani na chvíľu nezaváhal. Aj keď to pre mňa znamenalo cestovanie autom s kamarátmi na otočku z Košíc do Belehradu za dva dni.

Partizan – klub s dušou

Boj v meste nastáva už pri predaji lístkov za zápas. Futbalový štadión s názvom Stadion JNA (štadión Partizanu) je spravidlavypredaný do posledného miesta (kapacita: 32 710). Ja som vstupenky v hodnote 10 eur získal vďaka známostiam s Grobarmi (v preklade: kopáči hrobov) – fanúšikmi Partizanu.

Hneď po príchode som sa zaujímal, prečo obyvateľov jedného mesta dokáže futbal tak rozdeliť, prečo tak vášnivo fandia svojmu tímu? „Crvenej zvezde môže fandiť každý, na Partizan musí človek dospieť. Je to klub, ktorý má dušu,“ povedal môj miestny kamarát Ace a ja už viem, o čom hovoril. Crvena zvezda je značka s lepším finančným zázemím.

Momentálne je na tom CZ lepšie aj po športovej stránke. Suverénne tróni na čele tabuľky, keď v 24 dueloch stratila iba štyri body za dve remízy. Získala až 68 bodov, jej mestský rival Partizan je s 36 bodmi na šiestej priečke. Ale obetovať srdce klubu, to spraví len pravý Grobar.

Derby: strach aj eufória

Nadišiel deň zápasu. Už od rána sme pripravovali plán a bezpečnostné opatrenia. Miestni znalci ma upozornili, že musím mať čistú hlavu, lebo človek nikdy nevie, ako to môže v meste vyzerať. Častokrát ide aj o život. So stiahnutým žalúdkom som nastúpil do autobusu, ktorý nás viezol do centra a čakal, kým sa to celé začne.

Predstavte si ten pocit, keď vystúpite z autobusu a cítite sa ako uprostred vojnového konfliktu. Veľa príslušníkov polície a armády, nad hlavou helikoptéry, ktoré monitorujú situáciu… V tom momente sa vám rozbúši srdce, dlane zaleje pot a vy viete, že na dnešný deň nezabudnete do konca života. Pešo prechádzame k štadiónu. Už tam som jedným okom zbadal krátky súboj fanúšikov. To nás už ale polícia pod ochranou presúvala na štadión, samozrejme, do sektora Partizanu.

Derby: strach aj eufória

Nadišiel deň zápasu. Už od rána sme pripravovali plán a bezpečnostné opatrenia. Miestni znalci ma upozornili, že musím mať čistú hlavu, lebo človek nikdy nevie, ako to môže v meste vyzerať. Častokrát ide aj o život. So stiahnutým žalúdkom som nastúpil do autobusu, ktorý nás viezol do centra a čakal, kým sa to celé začne.

Predstavte si ten pocit, keď vystúpite z autobusu a cítite sa ako uprostred vojnového konfliktu. Veľa príslušníkov polície a armády, nad hlavou helikoptéry, ktoré monitorujú situáciu… V tom momente sa vám rozbúši srdce, dlane zaleje pot a vy viete, že na dnešný deň nezabudnete do konca života. Pešo prechádzame k štadiónu. Už tam som jedným okom zbadal krátky súboj fanúšikov. To nás už ale polícia pod ochranou presúvala na štadión, samozrejme, do sektora Partizanu.

Štadión v ohni

Na moje prekvapenie, okrem tvrdých fanúšikov nazývaných „chuligáni“ či „ultras“ bolo na štadióne aj mnoho nádherných dievčat, rodín s deťmi a starších ľudí. V Košiciach sa vraví, že pre výtržnosti fanúšikov nechodia na zápas obyčajní ľudia.

Prišla chvíľa, na ktorú som tak čakal. Rozhodca odpískal začiatok zápasu. A po úvodnom výkope hneď aj prvé prerušenie. Pozrel som sa okolo seba a mal som pocit, že štadión je v plameňoch. Väčšina fanúšikov Partizanu zapálila svetlice a dymovnice. Bolo to neskutočné! Po chvíľke som si nevidel ani na špičku nosa. Až keď vietor dym rozfúkal, hralo sa ďalej. U nás by už po tomto momente asi pískali koniec zápasu a klub by sa mohol tešiť na pokutu. Tu je to súčasť futbalového folklóru.

Prekvapilo ma, že prepašovať pyrotechniku na štadión nebol problém. Vzhľadom na rizikovosť stretnutia boli bezpečnostné kontroly povrchné…

Pyrotechnický súboj

V osemnástej minúte dáva Partizan gól a je to tu zas. Iskričky som mal v očiach aj ja. Ale našťastie len z nadšenia a ohlušujúceho burácania tribúny. Celý zápas ovládlo prekrikovanie Grobarov s Delije (fanúšikovia Crvenej zvezdy). A aj keď je moja srbština slabá, nadávky som rozoznal celkom dobre. To sa ale pri tejto rivalite dalo čakať.

Oba tábory sa predviedli aj s pripravenými choreografiami a pyrotechnikou. Musím povedať, že v Košiciach taký ohňostroj nemáme asi ani na Silvestra. Pyrotechnický súboj jednoznačne vyhral Partizan. Horšie je to ale na ihrisku – Crvena zvezda otočila na 1:2 a atmosféra ja napätá.

Nasleduje niekoľko prerušení pre svetlice na hracej ploche. Po vylúčení hráča hostí ho ešte stihol zasiahnuť do brucha pozdrav z davu v podobe mobilného telefónu. Počas zápasu pozorujem aj zopár naťahovačiek fanúšikov s políciou. Inak ale zápas prebieha v atmosfére, ktorú by sme asi občas želali aj u nás.

Pálenie symbolov

Ku koncu zápasu som zbadal iný oheň v sektore Grobarov. Bolo mi jasné, že horia vlajky, šály a oblečenie Crvenej zvezdy. Najväčšie poníženie pre fanklub je, ak nedokáže ochrániť vec, ktorá ho reprezentuje. O tieto symbolické predmety sa tu bojuje každý deň. Potom sa počas takéhoto zápasu zapália na znak toho, ktorí fanúšikovia sú silnejší a šikovnejší. V sobotu z toho asi Delije nemali radosť. Normálny človek to asi nepochopí, pre nich ale ide o česť a vernosť svojmu klubu. To už sa blíži koniec zápasu a ja sa pomaly poberám zo štadióna. Rivalita však neprestáva ani po záverečnom hvizde. Je stále prítomná všade.

Vandalizmus alebo nadšenie?

Na ceste domov som si celý zážitok opakovane premietal v hlave. Videl som niečo, čo v Košiciach tak skoro neuvidím. Niektorí Košičania sú isto radi, že u nás nemáme takýchto nadšených fanúšikov. Keď však prídem na košický štadión, kde je úspechom návšteva asi tisícky ľudí, chýba mi to. Preto obdivujem zapálenie Grobarov pre svoj klub, ktorý je vždy na prvom mieste. Nie sú to iba „chuligáni“, ktorí robia neporiadok v meste. Sú to aj ľudia s veľkými srdcami. Videl som to v ich nadšení z futbalu, ale aj v sklamaní po prehre. Tiež v ich pohostinnosti a ochote, s ktorými ma vítali. Preto už teraz viem, že nebudem chýbať ani na 151. belehradskom derby. A každému fanúšikovi futbalu odporúčam sa zúčastniť tiež.

Tomáš Tóth ml.

Foto: Marko Bateović

Zdroj: http://www.kosicednes.sk/uprostred-vojny-fanusikov-belehrade/

Additional information